Prečo majú ruže tŕne?
Každé vtáča je predurčené lietať, rovnako ako vždy vravím, že z každej larvy by sa mal stať motýľ. Sakury sú predurčené presne v pravý čas kvitnúť. A rovnako, v tú pravú chvíľu začína snežiť. Všetko sa riadi svojím zákonom času. Dokonca aj my. Malé dieťa začne presne v pravú chvíľu chodiť, ani skôr ani neskôr, ale presne načas. Táto chvíľa je pre každého iná a v celku výnimočná. Neexistuje žiadne predtým, či potom, je len teraz, keď sme väznení minulosťou, či budúcnosťou, náš život nemá tie správne krídla, alebo je to uhol či tlak? Veď aby vtáča mohlo lietať potrebuje tri veci- krídla, tlak a správny uhol. Lenže čo robiť, keď napriek týmto trom darom, vtáča nelieta?
Čas nemá svoje podmienky, či hranice, príde, keď má prísť a vtáča, možno ešte nie je pripravené. V živote musíme padať, možno práve preto aby sme raz mohli lietať. Prítomnosť sa rýchlo mení v minulosť a budúcnosť v prítomnosť, akou rýchlosťou, to záleží, len a len na nás. Od intenzity našej túžby, viery v sny, strachu z pádu, alebo nedostatku vôle a vytrvalosti. Ak by si vtáča po prvom pokuse povedalo dosť, nikdy by nemohlo lietať. Pády sú dôležité, upevňujú naše krídla, zvyšujú tlak, usmerňujú správny uhol.
To ako bude vyzerať náš život záleží, len a len na nás. Za mnoho psychických problémov, môže fakt, že si ľudia zle vyberajú a niekto by im mal povedať aby si vyberali inak. Toto tvrdenie je možno príliš odvážne, hoci uznajme, že nesmierne motivujúce. Lenže je tu aj iná stránka veci, temná, zdrvujúca a ponižujúca. Čo robiť, keď nám rozdupe všetky nádeje, sny, istoty? Môžeme tvrdiť, že je to naša vina? O áno, každá ruža sa nenávidí za to, že ju niekto pošľapal, rovnako ako nenávidí, toho kto to urobil. Možno ruže, kedysi nemali ani tŕne, to len tie veľké tiene, to tiene spôsobili, že dnes ruže tak bolia, možno je to prejav ich bolesti, že niekedy musia byť zničené.
Možno život naozaj musí bolieť, možno je to nepísané pravidlo, ktoré tak často prehliadame, to preto ľudia skrývajú svoje bolesti, sme ako tie ruže. Nechceme trpieť, nechceme zažívať bolesť, preto si vytvárame tŕne, ktoré nás majú ochrániť, pred bolesťou, ale i pred nehou, láskou a dotykom. Tušíme, že to môže bolieť, no lásku s bolesťou si spojí, len ten, kto to tak zažil, pre iných je láska zdrojom radosti. No i títo ľudia majú tŕne, len o nich nevedia, máme ich všetci, no sme ukolísaní nevedomosťou, že je tu tŕň, zistíme až keď nás to zabolí.
Sú to tie tiene, je to ich vina, tie čo nás ničia, veľmi systematicky, zamerajú sa na krídla a na tlak, to najsilnejšie a najslabšie súčasne. Ako sa zbaviť týchto tieňov, ktoré nás zvierajú dňom i nocou?
Ako sa netrápiť? Neviniť, nenávidieť za to, čo spôsobilo zlé rozhodnutie, ktoré sme nemohli nijak ovplyvniť, ale ktoré tak veľmi ovplyvnilo nás? Ako vstať, keď je ten pád príliš hlboký?
Ako zo seba zmyť, to čo nedokáže ani dážď? Musíme padať, ale prečo až na dno?
Existuje vôbec toľko slov? nájsť vhodné slová, výstižné a jasné, nie je to bláznovstvo? používame príliš veľa slov, lebo veríme, že niečo zmenia, ale nie je to tak. Slovo, Nie nezastaví, čin je silnejší než slová. Snažíme sa slovami zmierniť dôsledky, ktoré spôsobil čin? Slovami, ktoré nemáme odvahu vysloviť nahlas, ktoré nechceme počuť, veríme, že keď zo seba dostaneme správne slová zmizne to všetko a my znova vzlietneme. Je jednoduchšie deliť sa o svoje víťazstvá, než prehry. No musí to preč, sú to kamene, ktoré rozčerili hladinu pokojného jazera. To sa teraz búri, vlny sú obrovské, i samotné jazero vie, že voda sa raz upokojí, bolesť pominie, no tie kamene, tie tam zostanú a o tom to je. Môžeme veriť, že všetko pominie, že sa netreba vzdávať, že sa cez to dá preniesť, no tie kamene, zo seba už nedostaneme, tie v nás ostanú, to sú naše tŕne, náš tieň, ktorý nás neustále prenasleduje.
Ja vzlietnem, no tieň bude letieť za mnou a nech už sa snažím akokoľvek, vždy ma dostihne.
(Alessia, 12. 12. 2009 20:15)
Kiež by si nemala tentoraz pravdu :(
Odpovedať