All that glitters, all that smiles and all that tears
Vidím cestu. Nie je veľmi široká, je tak akurát pre mňa. A je strašne dlhá, nevidím kam až vedie, neviem čo je na jej konci. A keď sa obrátim nedovidím ani na jej začiatok. Len moje spomienky mi našepkávajú čo všetko som už zdolala, kde padla, kde zvíťazila nad prekážkou a kde dlho stála pred križovatkou. Okrem tejto cesty sú okolo mňa farby, veľa farieb, tmavé i svetlé, veselé aj smutné a tieto farby som ja. Pripomínajú mi udalosti, slová aj ľudí, ktorí majú na podobu toho sveta nemenší vplyv ako ja sama. Počujem hudbu, ktorá je v súlade s farbami. A ľudia, ktorí ma prinútili vstať, keď som spadla, či mi ukázali správny smer, keď som nevedela ako ďalej, sú tiež tu. Niektorí ďalej, iní bližšie a všetci na svojich vlastných cestách, ktoré sú v mnohom podobné s tou mojou. Niektorých z nich ani nepoznám.
Ale k čomu sa vlastne chcem dostať? Momentálne tam len stojím a neviem i rady. Predo mnou je prekážka, ktorú nie je tak jednoduché zničiť. Je to veľký múr, škerí sa na mňa a v očiach má strašnú škodoradosť. Nejde ho obísť, nejde ho preskočiť, moje ruky sú strašne odreté z toho ako som sa ho snažila rozbiť. No napriek všetkému úsiliu som dosiahla len pár puklín, to je zanedbateľný pokrok.
Čo mám teda robiť? Ten múr je rovnako silný ak nie silnejší ako ja. A svojou silou ho neporazím, pretože moja sila je mojou slabinou, je to moje nadšenie. Môj zápal, môj oheň, ktorý ma doteraz poháňal vpred. Moje srdce prevládlo nad rozumom a jasne kričalo „VPRED!“ Lenže nie nadarmo sa vraví, že láska je slepá, snáď i krtko vidí lepšie než srdce. Veď načo je srdcu zrak?
Všetci vravia „Počúvaj svoje srdce, to ťa povedie.“ A pritom mi do cesty stavajú prekážky, ktoré moje srdce neprekoná. Tak sa teda obrátim na rozum, ale som nešťastná. Srdce vraví „áno“ rozum „nie“. Rozum vraví „To oni!“, ale srdce nesúhlasí. Keď spadneme je skvelé hodiť vinu na iných, pretože nás nebolí len samotný pád, ale hlavne zranená hrdosť. Rozumom hľadáme obvinenia a potom ako dýky ich hádžeme po každom kto sa k nám čo i len priblíži. A potom sa so zranenou hrdosťou schováme do tieňa. A padá toľko sĺz. Kvôli bolesti, kvôli zranenej hrdosti a tiež kvôli tomu strašnému sklamaniu, ktoré sme uštedrili sebe a všetkým tým ľuďom okolo. A slzy prinášajú spomienky. Niet väčšej bolesti, než spôsobí stratený sen. Spomíname aké to bolo na samom začiatku. Keď sme sa rozhodli ísť po istej ceste. Aj ja spomínam, na začiatok sa nikdy nezabúda.
Keď som to skúsila po prvý krát, myslela som, že letím, bola to taká zábava. A nebola som sama, okolo mňa bolo množstvo malých vtáčat, ktoré chceli presne to čo ja. Lietať až k výšinám. Keď začínate, nikto od vás veľa nečaká, to možno nie je veľmi povzbudivé, ale je to tá najlepšia pozícia.
Lenže potom začínali byť veci zložitejšie. Byť číslom jedna mohlo byť len jedno vtáča. A čím lepšia som bola, čakalo sa odo mňa viac. Niečo ako krok dopredu a dva späť nepripadalo do úvahy. Každý deň bola cesta o niečo ťažšia než predošlý. A tí, čo boli priatelia sa zrazu zmenili v konkurentov. Zrazu som v tom bola sama a videla som ako každý čaká na môj pád.
A niekedy to strašne bolelo.
A teraz keď tu tak stojím, vravím si, že možno som si zmýlila cestu. Že to množstvo sĺz, ktoré som vtedy preplakala ma mali donútiť ísť späť. Lenže tá cesta mala priepasť, cez ktorú nebolo možné prejsť, alebo som si to myslela len ja? Už niet návratu a ja mám nový sen.
Lenže cesta je tŕnitá a moje srdce je rozdelené medzi dve veci a nevie si vybrať. Nechce si vybrať. A nech sa snažím akokoľvek, nie som schopná dostať sa cez tento múr. Sama seba sa pýtam, či mi to stojí za to, prekonávať prekážky, ktoré predo mňa stavajú, byť tak dobrá ako to odo mňa chcú. Ja viem, že ja chcem viac. Načo vôbec potrebujem tie prísne slová, keď nikto nie je prísnejší než ja sama?
Chcem to cítiť, chcem sa smiať, chcem plakať, chcem VIAC! Keď som chodila na krasokorčuľovanie, nikdy mi nevadilo, že padám, nevadili mi ani modriny. Ak som spadla, stačilo vstať a spraviť ten pohyb správne toľkokrát až som zabudla na to, že som kedy spadla, koniec koncov modriny sa zahoja. A keď som sa nebála, že spadnem, vtedy sa to naozaj podarilo.
Pretože takéto pravidla platia, keď sa rozhodneme nasledovať svoje sny. Je jedno či nás na konči čaká olympiáda, vytúžený potlesk, alebo vedecká špička. Byť silným neznamená schovať slzy pádu, byť silným znamená vstať a ísť ďalej. My to nerobíme rozumom, ale srdcom, preto tie slzy, preto mnohé pochybnosti, pretože toto je naozaj dôležité!!!
Nemá zmysel umlčať srdce. Ja nechcem stratiť svoj oheň. Musím veriť, že nespadnem, pretože len vtedy sa dá vyhrať. Preto je tak ťažké vstávať, preto je pád takým sklamaním, preto to toľko ľudí nechápe.
Looking back. Where I from. Can´t believe that I´m here. Gave my all, Payed the price And do it again. I´ve walked alone. In my head. I´ve cried in my bed. It´s about faith. It´s about risking it all every day. It´s just believing in all you know. It´s about reaching When there´s nothing inside. It´s about breathing When all is too much. It´s about standing when you wanna give up.
(Carly Patterson - Here I Am - from make it or break it)