Láska II. aneb nový začiatok...
Takže, je to pol roka. Dlhý čas, ktorý zbehol prekvapivo rýchlo. Pred pol rokom som mala krízu. Bolo toho priveľa, svet sa rúcal. Dnes, dnes sedím 550 kilometrov ďaleko od všetkého čo ma trápilo. Som v strede, v bezpečí medzi plameňmi, ktoré pálili moju kožu a oceánom, ktorý ma dusil.
It´s over. Chvíľa, na ktorú som čakala roky. Slová, ktoré som tak túžila vyriecť. No, nie je to úplný koniec. Je krásne a naivné si myslieť, že proste odídem a urobím hrubú čiaru za tým všetkým a budem v pohode. Nie je to také jednoduché. Zlomené srdce sa musí zahojiť. Musí sa naučiť ako byť a biť. Musí sa naučiť ako vyzerá skutočná láska, vedieť ju prijať a vedieť ju dávať.
Stalo sa toho strašne veľa..."keď prechádzaš peklom, neprestavaj kráčať." Peklo treba "prežiť" a keď je po tom, je čas na zmieriť sa s tým, vyliečiť svoje zranené srdce.
A nejde to inak, než to skúšať, skúšať a učiť sa dosiaľ nepoznané. Jeho meno je Karel. Nie je to ešte láska, je to len vzájomné oťukávanie a spoznávanie. Večera, obedy, pozvanie na jeho zápas, koncert v kaviarni (hrá na klavíri!!! z toho som úplne namäkko). Ale on je mojim novým začiatkom. Mojim učiteľom, bez ohľadu na to ako sa to vyvinie. Ale komu na tom záleží , že čo bude? Keď už teraz je to tak fajn. Len tak si vyjsť von a mať pekný večer. Mám ho rada.
Všetko je tu iné. V situáciách keď som bola prehliadaná, je mi tu venovaná plná pozornosť. A je to priam až desivé. Roztrasené prvé krôčky, ktoré prišli neskoro. Moje skúsenosti šli opačným smerom, akoby so najprv musela byť dospelá a teraz, keď som dospelá mám možnosť zakúsiť niečo z tínedžerského ponímania života, samozrejme sú to len omrvinky toho, čo už nikdy nezažijem, ale aj tie omrvinky sú dosť. Som zvedavá kedy dostanem možnosť byť dieťaťom, ale to azda už mám, myslím, že v divadle končia dospelí, ktorí nikdy neprestali byť deťmi. Toto je to, čím sa mi život opláca.
Samozrejme nikto netvrdil, že to bude jednoduché. Minulosti sa nejde zbaviť len tak. Stále to cítím. Cítim jeho dotyk na mojej pokožke, jasne si viem vybaviť vôňu, ktorú som ako dieťa okolo neho milovala, potom nenávidela. Počujem ho ako vraví, že sa tým len baví, že o tom nesmiem nikomu povedať. Stále vidím jej tvár skrivenú nenávisťou, vidím jej skleslé oči, ťarbavú chôdzu, ruku hrabúci sa v taške plnej liekov, ktoré jej dovolili uniknúť realite. Stále sa pamätám. Pamätám si všetko a dnes sa s tým musím naučiť žiť.
A musím sa naučiť prestať ničiť. Všetko sa zmenilo, obrátilo o 180 stupňov a niekedy si pripadám ako stratené dieťa. Uniklo z väzenia, ale zrazu je v šírom svete a nevie čo teraz. Niekedy mám pocit, že som stratila samu seba. Pravidlá, podľa ktorých som žila doteraz zrazu stratili svoje opodstatnenie. Nemusím mať strach o svoju budúcnosť, síce som v matematike úplne stratená, ale som múdra. Ak sa nestratím v tom všetko čo ma baví, mám všetky predpoklady k úspešnému životu. Ale je zvláštne že už na seba nemusím viac tlačiť. Nie je nutné byť taká prísna, je po všetkom. Môžem ísť von, môžem sa baviť, môžem sa zamilovať.
V tomto slobodnom svete mi niekedy chýbajú moje putá, ale je to en preto, že som ich mala na sebe tak strašne dlho. Už je po tom. Už nie som viac malé dievčatko, už mi nemôžu ublížiť, mám svoj vlastný život. Tieto začiatky sú ťažké. Hrať len sama za seba a zároveň byť tak ďaleko od všetkých, ktorí ma celé tie roky podporovali. Ani nevedia koľko mi toho dali, zmenili môj život. To je všetko čo človek potrebuje. Aby v ťažkých chvíľach mal niekoho kto ho povedie správnym smerom, niekoho, kto ho podporí a podrží. Ozajstných priateľov. Moji priatelia, moja škola, LDO, to bola moja rodina a teraz som tak ďaleko od všetkých, ktorých milujem. V tomto smere to vôbec nie je jednoduché. Strašne mi všetci chýbajú.
Chýbajú mi moje obľúbené pondelky, chýba mi Moldavské javisko, chýbajú mi decká z LDO. Chýba mi moja sweetheart, moja sestríí Repls. Moje slnko, svetlo, ktoré mi mne stálo, ktoré ma vždy vypočulo, rozosmialo. Tá silná osobnosť, ktorá mi darovala svoje slzy a ja som jej darovala všetky svoje tajomstvá, celý príbeh. Chýbajú mi naše rozhovory o všetkom možnom, maľovanie, kreslenie kriedou v škole, rehoty, a hlavne SAW.
Chýba mi moja Mišú, prechádzky pod kopcom, filmy, Nemo, Piráti z Karibiku, Jessie. Chýba mi utorková angličtina s mojou best english teacher. Chýba mi proste všetko :)
A teraz tu stojím, moje sny sa splnili a ja neviem kam teraz. Ako bude môj život vyzerať a čo sa bude diať, aký je vzťah medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.
začína sa cesta z pekla do života...