Nenúťte ma, postaviť sa zoči voči sebe
Povedzte workoholikovi, že týždeň nesmie ísť do práce. Scvokne sa, alebo prinajlepšom, si svoju prácu vezme do postele. To sme my, workoholici, tornáda, ktoré sa zastavia až keď im dôjde energia. Ach jaj, a to v takom mladom veku?
Keď už som doma, miesto bulenia som sa zase dostala k písaniu. Ležať na posteli, počúvať hudbu a nemusieť ani prstom pohnúť, napíšem to inak, nesmieť ani prstom pohnúť! Hoci aj toto je zlý výraz. Poviem si, chvála Bohu, že sú tu ľudia, ktorí ma zastavia a pošlú domov spať, ak je človek chorý musí spať, musí oddychovať, musí sa vyliečiť a až potom môže kolotoč začať odznova. „Nepreháňaš to?“ Moja odpoveď „Nie!“ alebo možno „Áno! A chcem ešte viac!“ Že to nechápu? Jasne, že to nechápu, extrém hore, extrém dole, my všetci sme za zlatú strednú cestu, pretože ktosi vyhlásil, že všetkého veľa škodí a všetci mu uverili. Pravdaže nechcem spochybňovať jeho pravdu, ale pravda je subjektívna, toť moja odpoveď po pol roku spania na filozofii. A keďže som už vyrevaná, na všetko sa teraz môžem pozrieť s nadhľadom.
Prečo som teda tak posadnutá? Po včerajšej biológii môžem začať hneď od samého počiatku, tak prvú vinu hádžem na svoje gény a na enormný vplyv rodičov na konečný charakter ich dieťaťa v prvých troch rokoch života. Skúsme sa teda vrátiť do mojich prvých troch rokov života. Aby to bolo vierohodné zapíšem to takto: * 5 minúť ticha * A napadá ma jediné slovíčko – hrôza. Úžasný orgán ten ľudský mozog, fajn, že si z detstva toho veľa nepamätáme. Každopádne keď sa vydávam na cestu do minulosti, aby som konečne pochopila kým vlastne som, bolo by fajn pamätať sa nie? Aspoň by som konečne nebola rozmliažďovaná medzi tými mojimi dvoma mlynskými kameňmi- rodičmi a ich pravdou. Okej, takže prvé tri roky- alkoholizmus, domáce násilie, depresie-príliš skoré rodičovstvo. Moje vzdelanie mi okrem sľubnej budúcnosti dalo celkom pekný rozhľad, takže to viem tak laicky-odborne zhrnúť do 4 bodov. A čo z toho vyplýva? 1. Nemám k svojím rodičom veľmi vrúcny vzťah. 2. Prinútili ma predčasne dospieť, ale akosi všetci zabudli so mnou zaobchádzať ako s dospelým. To si naozaj myslia, že malé dieťa je slepé, hluché a má pamäť ako akváriová rybička?
Ako správni dospelí sa zachovali „zodpovedne“ a rozviedli sa. A zrazu mali toľko problémov so sebou, že akosi zabudli, že majú spolu dieťa. No nič, ale babka mi aspoň odrezávala kôrku z chleba a nenútila ma ju jesť. (vlastne ani si nepamätám či ma ju nútili jesť rodičia)
Po prvých piatich rokoch už nič nie je ako predtým, nič nebolo ako by malo byť a ja som vo svojom malom detskom srdiečku začala tušiť, že som jediný človek, na ktorého sa naozaj môžem spoľahnúť.
Niektoré veci sa ťažko hovoria, ale vlastne som nečakala ako ľahko sa mi bude písať. Túto stránku majú traja ľudia, ktorí ma poznajú osobne....no, asi ma budú poznať trochu viac.
Tým, že sa dieťa musí správať ako dospelý a má povinnosti dospelého človeka, dospelým sa nestane. Nikdy som nebola zrelá na svoje povinnosti, no ak sa porozhliadnem po podobných prípadoch, nikto z nás nebol zrelý, ale všetci sme to prijali. Mali sme vôbec na výber? Tu neexistuje cesta typu „Ja to nespravím, lebo mám len 14 a ja sa chcem ísť vonku baviť sa s priateľmi.“ Mať život dospelého, správať sa ako dospelý, ale stále nebyť dospelým. Nejak som sa do toho zamotala, ale každopádne sa dostávame k druhej vine: Môj prístup k prvej vine.
Tak si to predstavte, máte 14 a nejdete na školský výlet, pretože vaša mama je v nemocnici a musíte sa starať o osemročné dieťa. Poďme ďalej. 15 znova ten istý scenár a vy si uvedomujete, že už niekoľko rokov je všetko na vás.
17. Čo robí normálne sedemnásťročné dievča? Možno má priateľa, každý piatok chodí von s kamarátmi, možno má aj dobré známky. Nemám tušenie, pretože u mňa to bolo úplne inak.
Ako týmto nechcem povedať, že môj život nestál absolútne za nič a nasledujúcich 50 rokov sa budem zožierať, obviňovať rodičov ako ma zničili a žobroniť o ľútosť okolia. Ja som sa vydala inou cestou. Teraz mám 18, som posadnutý workoholik, prečo? Pretože v živote nič iné nemám, nič o čo by som sa mohla oprieť. Škola je mojím lístkom na cestu do iného života ako majú moji rodičia, vlastne je to moja jediná nádej byť nezávislá a niečo v živote dokázať, pretože ja nepatrím k ľuďom, ktorí majú hubu plnú snov a skutek utek. To nie. Sú dni keď to všetko nenávidím, keď chcem kričať, búchať a plakať. Že som nikdy nebola zrelá starať sa o dieťa- svoju sestru, že som nikdy nebola zrelá viesť celú domácnosť a nahradiť mamu, že som to ja kto vždy potreboval mamu. Že to nie som ja, kto má byť utešovateľom.
A viete čo mi všetci vravia? Že mám byť chápavá. Možno súhlasíte, ale ja nemôžem. Ničí ma to. A napriek tomu, že sa celé roky snažím oddeliť moje dva svety, nedarí sa mi to. Takže aby som konečne poskytla odpoveď prečo som aká som – prehnane ambiciózna a neskutočne tvrdá k sebe, prečo sa ženiem až za hranice svojich možností, prečo tak lipnem na známkach a nedokážem sa uspokojiť s tým, že vedomosti sú dôležitejšie ako známky. Prečo? Lebo k tomu ma dohnali a ja som priliala olej do ohňa. Pretože to, že doma musím nahrádzať mamu a riešiť problémy dospelej ženy, ktorá by mala byť na mojom mieste neberiem ako ospravedlnenie. Pretože mi nikdy nikto nepovedal, že to nie je v poriadku. Pretože o tom nikto nevedel. A tí čo o tom vedeli, mi vraveli, že musím byť chápavá.
Ľudia, ktorí ma mali chrániť a milovať ma zradili. Jeden po druhom. Nakoniec aj osoba, ktorej som bezvýhradne verila ma zradila (a ani po pol roku to nedokážem úplne stráviť. Stále to nechápem, viem, že to mohlo skončiť ďaleko horšie, ale sakra, ako to môže spraviť niekto, koho som tak zbožňovala?). Dohnali ma až k tomu, že sa chvíľami skutočne nenávidím, no najviac ma štve, že to nie seba by som mala nenávidieť. A tak jediné čo mi zostáva je škola a umenie, môj svet, do ktorého od všetkého utekám, v ktorom zabúdam. Tak mi prosím nikto nehovorte, že svet sa kvôli tomu nezrúti. Môj svet sa zrúti. Môj svet je už zrútený.
Komentáre
Prehľad komentárov
Výborný článok bez prikrášlenia. Kto to prečíta pochopí ťa viacej. Záver má dosť negatívny odkaz, dúfam že sa to u Teba vylepší a urovná v živote. Veľa šťastia a radosti do života Ti prajem!
Nice!
(Ronnie , 26. 1. 2010 19:20)