Príbeh nás všetkých, čo sme si mysleli, že sa nám to nikdy nemôže stať
V krásny jesenný deň by ľudia nemali sedieť vo vnútri svojich bytov. Teplé slnečné lúče ich omamne lákajú von, vychutnať si posledné príjemné dni, pred tým, než mráz zničí všetko to kúzlo jesene.
Väčšina príbehov sa začína takýmto horko-sladkým popisom, nikdy predtým mi nenapadlo, aký podtón môže takýto popis navodiť. Záleží na tom, aký príbeh chceme vyrozprávať. K strašidelným príbehom sa najviac hodí opis starého, tmavého domu, v ktorom sa určite odohrala veľmi bolestná a nespravodlivá tragédia. Ešte väčší efekt získame, keď je dom postavený blízko cintorína a obeťou bolo veľmi malé dieťa. Nevinné, možno nadané a strašne milé. To je zmena čo?
A čo tak niečo pre zaľúbených. Príbeh šťastne-nešťastnej lásky. Množstvo romantických západov slnka, slnečné prechádzky po lese a v závere dojemný happy end, alebo to môže byť tragédia. Umrieť kvôli láske, existuje snáď krajšia smrť?
Príbehmi môžeme rozpovedať toľko osudov. Osud jedného človeka je osudom ľudstva. Osud postavy v príbehu, môže byť osudom čitateľa.
Celkom na počiatku, keď si človek nazývaný spisovateľ sadá za stôl a v jeho hlave sa rodí nápad, postava, dej...vtedy sa rodí osud celého ľudstva. Tak sa teda sama seba pýtam aký osud chcem vytvoriť, koho ovplyvniť? Rozpoviem vám príbeh dieťaťa jesene. Bude tak trošku smutný, možno aj veselý. Bude tak trošku o mne, ale nebude to len môj príbeh. Osud, Boh, nazvime to ako chceme, nie je taký kreatívny, ako sa o ňom vraví. Je to stále ten istý motív, tá jedna udalosť, ten jeden zlom. Jediné čo sa mení sú mená, prostredie a záver príbehu. Pretože každý človek si vytvára svoj vlastný happy end, alebo v niektorých prípadoch skôr sad end. To je jediný moment keď nám do rúk predajú pero a my konečne môžeme ovplyvniť dej.
Tak teda jeseň. Krásna, smutná, farebná a napriek tomu často označovaná za depresívnu. Niet ideálnejšieho obdobia pre príbeh, ktorý som sa rozhodla rozpovedať.
Môže byť tak pol šiestej. Pomaly sa už začína stmievať, ochladilo sa. Veľké ihrisko sa začína vyprázdňovať. Vrieskajúce deti sú ťahané ich mamami s množstvom slov okolo toho, že je neskoro, treba ísť domov papať a potom do postieľky. Množstvo sľubov o večernej rozprávke a o zajtrajšom krásnom dni. Cez ten rev, deti i tak nepochopia ani jedno slovo, mamy to vravia len preto, aby pred starými babkami, klebetiacimi na lavičkách ospravedlnili svojho vrieskajúceho potomka. Aj tak je im to nanič. Babky nikdy nepočuli o období vzdoru, svoje deti vychovávali „zaručenými“ radami svojich mám a starých mám. Vtedy stačilo pohroziť, že príde otec a bol pokoj, ale tie dnešné deti....
Len jedno to dnešné „dieťa“ ešte stále sedelo na hojdačke. „Dieťa“ mohlo mať tak šesťnásť-sedemnásť rokov. Malo dlhé čierne rozstrapatené vlasy, v ktorých mala zapletených niekoľko vrkôčikov. Svojimi zelenými očami bola prilepená k zemi, študovala svoje farebné tenisky a myšlienkami bola niekde úplne inde. V minulosti, hľadala odpovede na otázky, ktoré ju sem doviedli. Striaslo ju, všimla si, že slnko už takmer úplne zapadlo, tiene sa hrozivo predlžovali a babky sa kamsi podeli, bolo už príliš chladno, len tak vysedávať na lavičke. Nechcelo sa jej ísť domov, nie teraz, keď konečne môže byť sama. Mimo dosahu vrieskajúcich detí a klebetiacich starých báb, ktorých život sa točí len okolo. „A ako si už vyrástla“ alebo „ A frajera už máš?“
Postavila sa a obliekla si červenú bundu, ktorú mala uviazanú okolo pása. Znova si sadla na chladný kus dreva a v hlave sa jej automaticky vynorili výčitky, ktoré už toľko ráz počula. „Neseď na tom studenom, veď prechladneš.“ Alebo „ Ak chceš mať raz deti, tak sa láskavo postav.“
S lahodným pocitom, že znova ukázala, že príkazy a zákazy na ňu nemajú najmenší účinok sa odrazila od zeme. Už ako malé dievčatko milovala hojdanie. Lietať vzduchom hore a dolu, cítila sa tak slobodná, chcela letieť stále vyššie až vyššie, chcela sa dotknúť hviezd. Jej pocity sa nezmenili. Len akoby celý svet bol zrazu iný. Možno sa zmenil naozaj, alebo sa zmenili len oči, ktorými sa naň dívala. Pred pár rokmi, bol slnečný, plný farieb a krásnych zvukov. Ešte pred pár rokmi sa v ňom cítila v bezpečí.
Lietala stále vyššie a vyššie, tvary sa zmenili len a akési tmavé šmuhy. Zatvorila oči. Svet sa nemení, nie takýmto spôsobom, každý z nás vidí len to, čo pozná. Vonkajší svet je len odrazom toho vnútorného. Je to akási mozaika svetov všetkých ľudí okolo. Sme svedkami osudov ostatných ľudí, všetci sme súčasťou veľkého príbehu sveta. Každý kúsok puzzle zapadá do veľkého obrazca, všetci máme na svete svoje miesto.
Zaklonila sa, až sa jej dlhé čierne vlasy kĺzali po zemi. Zrak uprela na tmavé nebo, posiate prvými hviezdami.
Čo je za hviezdami? Čo je to za nádherný svet tam hore? Tá nádhera, ktorá opantala už toľko ľudí. Boh iste stvoril vesmír ako útechu pre ľudí, ktorí na zemi nachádzajú len bolesť a zradu. Keď sa naň pozriem, tá veľkosť ma absolútne opantá, je to úžasné, že každá bolesť, každé trápenie v mojom živote mi príde tak malé, tak nepodstatné.
Prečo? Prečo? Prečo to musel urobiť? Pýtala sa už po tisíci krát a stále znova, no odpoveď neprichádzala. Dni pomaly plynuli, jeden za druhým. Posledné letné lúče sa snažili utešiť jej rozhádzanú dušu, čas sa ju snažil ukolísať vo svojom náručí a zahojiť všetky rany, no bez úspechu. Na takúto bolesť niet lieku, šesť mesiacov je príliš krátky čas na to aby sa niečo zmenilo. Je jedno ako hlboko ju uzavrela do duše, bolí to stále rovnako.
Svet už nebol ako predtým, už nikdy nebude ako predtým. Práve si uvedomila, že už v ňom nie je v bezpečí, niet ochrany pred zradou, ani od ľudí, ktorých sme milovali.
Pošliapal, udupal, zničil, dotrhal, dobodal, utýral, vydieral, zradil, zmiatol. Nie je pravda, že medzi láskou a nenávisťou je tenká hranica. V skutočnosti je tam veľký čínsky múr a na každom metri stoja ozbrojené stráže. A hoc chce, nenávidieť ho nedokáže, no ich vzťah už nemôže byť ako predtým, pretože ho zničila tá jedna CHYBA!
Kvapky sĺz pomaly stekali po jej tvári, jemný balzam pre ubolené stvorenie. Cez slzy sa nedá vidieť jasne. Preto oči plačú, aby srdce nevidelo, aby dostalo čas, trochu času na nápravu škody.
Celý svet už pohltila noc, vo väčšine bytov sa už svietilo, alebo okná odrážali svetlo televízora, spoločníka osamelých duší, uspávača dnešných detí. Niektoré byty boli prázdne, ich majitelia sa možno zdržali v práci, možno odišli na víkend k rodičom, či večer strávili s priateľom. Bavilo ju hrať hru „Čo asi robia iní..“ Pozorovala ľudí a predstavovala si akí sú, čo za život žijú, čo ich asi trápi, teší, po čom túžia? Čo všetko prezradia oči? Sú snáď oči jej svedectvom? Jej dôkazom, vedia snáď ľudia čo sa stalo, keď sa jej zadívajú do oči?
Nie. Pomyslela sa a zadívala sa do zeme. Stúpala hore a dole, v pravidelnom rytme, reťaze hojdačky ticho škrípali. Hore, dole.
Očí klamú, ústa klamú, dotyky klamú, možno i srdce klame. Klamal ju, keď sa na ňu otcovsky zadíval, klamal ju, keď vravel, že ju má rád, klamal keď objímal, klamal i keď len ticho mlčal. Jediný raz bol úprimný, jediný raz zazrela jeho pravú tvár, i keď bola hlboká noc. Bolo to vtedy, keď všetko zničil. Odhodil svoju masku a pod tvárou anjela, zjavil sa sám diabol.
Takto to teda je, veci nikdy nie sú také, aké sa nám zdajú, celý svet je naruby.
Dá sa vôbec veriť niekomu? Riskovať a predsa sa nespáliť. Zastala. Bolo už strašne chladno, no nebolo to nič oproti chladu, ktorý cítila vo vnútri. Želala si aby tu mohla sedieť naveky. Aby splynula s týmto malým kúskom dreva, chcela sa zmeniť v dážď, vo vietor, chcela byť popolom a letieť kamkoľvek, bez toho aby ju niekto zastavil.
Život ide ďalej, nech sa deje čo sa deje. Ďalšie klamstvo, nič nejde ďalej, práve naopak. Je strašne ťažké predstierať, že nič sa nestalo, až napokon začne utekať pred tou bolesťou a schovávať sa za čokoľvek čo ju dostatočne zamestná, len aby na to nemusela myslieť. Ženie sa za neviditeľným cieľom, snaží sa zo seba urobiť niekoho kým nie je, už sama nevie prečo. Možno je to svetom, byť ideál. No keby sa hlbšie zamyslela, zistila by, že je to strachom. Strach z neúspechu, strach zostať sama so sebou. Nejde ho nenávidieť, miesto toho sa nenávisť obracia úplne odlišným smerom. Nenávidí sa za svoju slabosť, za svoju neschopnosť, nenávidí sa za všetko, pretože tomu nedokázala zabrániť.
Má sto chutí odísť sama od seba a zatresnúť za sebou dvere! Za všetkým, za každou výčitkou, každým tým prekliatym dotykom.
Prečo sa to nelepší? Prečo ju to ťahá hlbšie do vôd, z ktorých už bola von, ako si to dovtedy myslela. Bolo jej jasné, že ak do toho spadne teraz, bude ďaleko ťažšie nájsť cestu von. Je to bludný kruh.
Vstala, či sa jej to páči a či nie, musí ísť domov. Vrátiť sa do toho umelého sveta, musí hrať svoju rolu na javisku menom život, kde hoc srdce plače tvár sa musí smiať. Nikto nemá ani tušenie, takmer nikto, slov niet. Slová sú príliš málo na vyjadrenie toho, čo všetko sa v nej miesi. Pomalé kroky ju vedú domov, v srdci si tajne želá aby to bolo naposledy, tiež by bol koniec hry.
Zajtra, zajtra určite bude lepšie.
Komentáre
Prehľad komentárov
Velmi SI PRAJEM ABY SI US NASLA SVOJE STASTIEE....zasluzis si to ako nikdy niktoo..mas to tazke a ja ta nelutujem..lutovala som ta do dnesneho dna..ale as dnes som pochopila ze si silnejsia ako hoc kto....pretoze ty si jednoneuveritelne stvorenie..a vela si ma toho naucila..nemuseli to byt tvoje slova stacil mi pohlad do tvojich uprimnych ocii..plnych bolestii a mysliennoook..
Vazim si ta a neuveritelne mi na tebe zalezii..a ty vies Elainor ze som tustale pre teba..aj ked mi nemusis povedat o co ide..staci povedat a budem koli tebe aj strielat..A babulka pozdravuje.!:PP
a spomen sina mnaa..ak ti bude najhorsiee..!!!..zavolaj piss .pridd..som tustale pretebaa:!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!navzdy!!!!
SI PRE MNA VZOR!
(Ty vieš Kto.., 29. 1. 2010 20:12)