Zahnaná do kúta
Nedeľná nostalgia, no vonku neprší. Chýba mi ten dážď, hoci sama neviem čo si od neho zakaždým sľubujem. Uvažujem nad tým, čo sa vlastne zmenilo. Kde nastal ten veľký zlom, ktorý ma tak veľmi zmenil, pod tlakom som si našla vlastnú malú cestičku. To aby sa rieka nevyliala z koryta...malý potôčik z tejto rieky, leje sa iným smerom...zabezpečuje rovnováhu.
Môj potôčik, moje umenie...svet, ktorý sama za seba nechcem zdieľať s nikým...možno len ako Lilith...schovávame sa len za svoje prezývky, pretože nemáme odvahu vyjsť s pravdou von.
Poznáme len svoje problémy, chápeme sa, radíme si. Začíname opatrne. Najprv len istý čas sledujeme diskusie, potom sa niekedy zapájame a nakoniec, nájdeme v sebe odvahu napísať niečo o tom čo nás k tomu priviedlo. Nezáleží na tom koľko času ubehne, povraz ktorý sa roztrhol môžeme zviazať no uzol navždy zostane. Možno ten uzol, je silnejší ako samotný povraz, možno je to ten bod, čo nás nezabije to nás posilní, lenže za akú cenu?
Už predtým to bolo zlé. To preto som začala vytvárať vlákna potenciálnej reality, do ktorej sa schovávam. Tento svet nie je dokonalý, nádherný a plný farieb, Predstavuje presne to, čoho sa chcem zbaviť, to čo cítim, to čo nechcem. Už som si na to zvykla, tento fakt ma prekvapuje, v novej realite sa cítim lepšie, aj napriek tomu, že nie je o nič vylepšená a krajšia. Život delím na pred a po, hoci v podstate nie je ani veľmi čo deliť, pred to nebolo o nič lepšie, bolo to ťažké...no aspoň som mala niekoho s kým som sa cítila lepšie....a teraz po, tu nie je. Nie je dôvodom môjho strachu, už predtým sa mi v hlave veľakrát rozsvietilo červené svetielko a ja som splašene cúvla. Len to celé prehĺbil, dokázal mi, že naozaj sa nedá plne dôverovať, nemôžem kráčať s hlavou v oblakoch, pretože nikdy neviem kto mi podrazí nohy.
Preberám si rôzne scenáre, možno keby nešlo o človeka, ktorého som zbožňovala, možno keby som ho tak dobre nepoznala, keby nebol rodina. Keby som nemala problémy už predtým, keby som vyrastala v úplne iných podmienkach... možno by som to takto nebrala, bolo by to jednoduchšie, striasť sa a ísť ďalej. Bojím sa viac, než predtým.
Časť zo mňa mi vraví, že to príliš prežívam, veď stalo sa to len raz, tak čo na tom toľko riešim? Všetci dostávame na bedrá len toľko, koľko sme schopní uniesť.
Ono možno nie toto je jadro celého problému, len mi to pridalo.
Ľudia hovoria, všetci sa o tom bavia...vymieňajú si postrehy...a potom sa to vždy nejakým vzdialeným spôsobom dostane aj ku mne a mňa to úplne vyvedie z rovnováhy. Ja sama sa cez to len ťažko dokážem preniesť, medziiným samozrejme. A tieto ich „postrehy“ ma len viac rozhádžu, ich zvedavé otázky a zaručené tipy. Je lepšie o tom nevedieť, alebo si zachovať bezvýraznú masku, keď mi o tom hovoria? Nedokážem sa potom dlhý čas na nič sústrediť.
Potrebujem sa učiť....toto je miesto na križovatke, keď sa všetko spája a rozchádza. Na jednej strane, sľubná budúcnosť, vynikajúce základy v známkach, za tým je dlhoročná snaha oddeliť tieto dva svety. V jednom môžem byť hviezdou, nadaná v rôznych smeroch so skvelou budúcnosťou. A na druhej strane je presný opak, to sú problémy, ktoré by som ešte riešiť nemala, keď neviem čo im mám povedať, ako to mám všetko vysvetliť? Keď si vravím, že takto to už ďalej nejde, keď si čoraz viac uvedomujem, že nie som schopná normálne fungovať a zapadnúť, keď rozmýšľam či je to výsledkom mojich ambícií v živote niečo dosiahnuť, alebo toho všetkého čo mi nedá spávať.
Vôbec nemám chuť teraz sedieť nad knihami. Čím vyzeráme byť silnejší navonok, tým sme slabší vo vnútri. Ibaže, knihy, známky, škola, to je snáď to jediné, čo môžem ovládať, považujem za neospravedlniteľné sa na to vykašlať. Akurát, aj tam toho vedia naložiť.
No, keď si to pokazím v škole, budem sa cítiť lepšie? Trd. Už len kvôli tomu by som sa mala premôcť.
Už viem aké miesto má v mojom živote umenie, čo odmietam rozpitvávať, proste napíšem, alebo zahrniem do svojho surrealistického, miestami morbídneho sveta. Nechcem tieto veci zatlačovať niekam na samotné dno svojej duše, pretože nikdy neviem kedy sa to prederie na povrch, ja si to uložím do svojho umeleckého šuplíka a dvakrát zamknem na kľúčik.