Zo dna vedie cesta už len nahor
Biely list papiera, alebo v mojom prípade skôr biela obrazovka dokumentu1-Microsoft Word. Biela, čistá, dokonalá a ľudia túto dokonalosť ničia, svojim spôsobom, pretože biela je biela, rovnaká na každom papieri na každej obrazovke, my tieto riadky robíme jedinečnými, sú odtlačkami našich pocitov, myšlienok, našich snov. Je to ako duch javiska, virtuálna postava z príbehu, ktorej však prítomnosť cítim zakaždým keď stojím na javisku. Spomienka dvoch ľudí, ktorí chceli na tvári toho druhého vykúzliť úsmev, no nemohli sa na seba usmiať. Spomienka, ktorú potlačili aby utíšili svoju bolesť, to je duch javiska, fool, tiež blázon všetkých bláznov. Je naším divákom, naším ohňom, je to srdce javiska. Na javisku je totiž každý okamih nezabudnuteľný, existuje len prítomnosť nič iného a preto chcem tú prítomnosť prežívať čo najsilnejšie, aby som si nikdy nemusela nič vyčítať, som princezná, ktorá sa nesmeje, silný a nespútaný fénix, či ľadová kráľovná, tie okamihy sú tak jedinečné a nenahraditeľné.
Je to neskutočne tvrdý svet, tvrdší než život sám, keď srdce žiali na javisku sa tvár musí smiať, nezáleží na tom kto sme a čo sme prežili, záleží len na divákoch a na tom, že tam to nikdy nesmieme vzdať, pretože šou musí pokračovať a len čo sa zdvihne opona, niet cesty späť, zažívame to najkrajšie, čo môže byť, sme blázni a veríme, že nás na konci čaká ten najúžasnejší potlesk na svete. Vo chvíľach keď píšem tieto riadky sa mi tisnú slzy do očí, moje srdce horí a ja chcem lietať. Javisko je láskou môjho života. Miesto, kde som sa veľa smiala, veľa plakala, trápila sa a bola skutočne šťastná.
Je to vykúpenie, moja záchrana, preto ho nedokážem opustiť, ešte neprišiel môj koniec, nemôžem si povedať, že som spravila všetko čo sa dalo, splnila si všetky sny, ešte nie je čas odísť.
Bola to moja voľba. Veľakrát sa trápim, nehovoriac teraz. Mám pocit, že je toho na mňa priveľa. No uznávam, že to bola moja voľba. Ja nič z toho, čo robím nemusím. Nemusím mať dobré známky, aj tak mi to nič nedáva. Koho trápi, že či má dvojku alebo trojku, keď tá matika je tak fascinujúca a zábavná. Prečo sa mám nudiť na filozofii kvôli jednotke, keď nedokážem obsedieť a moja myseľ beží rýchlejšie než poznámky na prezentácii? A prečo sa ísť pretrhnúť kvôli latinčine, keď mi moje srdce šepká, že odpovede sú inde. A opravte ma ak sa mýlim, ale nemali by mŕtve jazyky prinášať múdrosť starovekých civilizácií? Som pohodlná, preto si pretváram poznatky na svoj obraz, upravujem si ich aby som z nich niečo mala. Som iná, preto vyžadujem iný prístup. Som arogantná, preto si o sebe myslím, že toho viem viac, než niektoré učebnice. A som nešťastná, pretože mi chýbajú odpovede na moje otázky a tento ročník ma neskutočne spomaľuje. Ale ako som vravela bola to moja voľba, stále môžem zmeniť názor a vykašlať sa na známky, lenže už to mám v sebe tak hlboko zakorenené, že musím spĺňať štandardy určené školstvom, že sa nedokážem pozrieť učiteľom do očí a povedať im, že to považujem za bezvýsledné, príliš stručné a ohrozujúce moje myslenie, och a strašne nudné, pretože to všetko sme už mali. A ak to neviem podľa ich predstáv bude to tým, že to nepotrebujem. Mozog prijíma bajty informácií, to zachovajú sa tie, ktoré skutočne potrebuje.
Už keď som bola prváčka, vedela som že zbytočne sa budem učiť čítať dopredu, nič tým nedosiahnem, akurát sa budem nudiť na hodinách, tiež mi prišlo zbytočné dávať otázky, bolo mi jasné, že oni mi odpovedať nevedia. Ale odvtedy ubehlo veľa času, ja som zmenila názor a som frustrovaná, pretože nemám to čo chcem.
A ono je to len jedna stránka problému, môj život sa už delí len medzi školu, domáce práce a javisko, a žiaľ len jedná z týchto vecí ma naplňuje. Mám pocit, že strácam svoje najlepšie kamarátky, pretože už im vôbec nerozumiem a ani ony mne. Ja chcem poznať, chcem preniknúť až za hranice ľudského poznania, chcem sa zbaviť toho pekla a chcem hrať. Ony sa chcú baviť, kašľať na školu...a neviem čo všetko, ani si to nedokážem predstaviť a tak strašne ma to rozčuľuje. Ľudia, ktorí majú úžasných rodičov, aj v hlave niečo a skvelých priateľov a oni sa len sťažujú a na každého nadávajú, že aký majú problematický život. Aj ja chcem mať také problémy, nechcem žiť v strachu, že dopadnem ako moji rodičia, nechcem sa strhnúť zakaždým, keď sa ma niekto dotkne, nechcem robiť veci, ktoré by mala moja mama, nechcem počúvať ten krik, nechcem byť chápavá a už ju nikdy nechcem navštíviť v nemocnici. Život nie je fér a ja som bezmocná, zúfalá a ubolená, pretože mám pocit, že toto už ďalej neznesiem. Chcem utiecť, chcem žiť vlastný život a nechcem maž výčitky, že všetko tu nechám na svojej sestre. Už nechcem ani plakať....