Zradená...
Už stráca dych, stráca slová, stráca cit. Každým dňom sa jej rany otvárajú a krvácajú, stále znova a znova. Niet žiadnej náplaste, niet cesty späť. Smie ísť len dopredu a sama seba sa pýta, či má silu vstať.
Dorazil ju. Zhodil na kolená. Jej srdce donútil prosiť. "Už stačí. Dosť. NIE!!!" Nepočul to. Už nevládze ani cítiť, nevládze rozmýšľať, nevládze spať. Má strach. Proste sa to nikdy nemalo stať. Ľuďia by nemali zrádzať, ľudia by nemali klamať, ľudia by nemali ubližovať...padla opona dôvery a nič na svete ju už nespraví. Ako môže niekomu veriť?
Nedá sa to. Povedia jej. Raz to bude premlčané, prespané, ale ako, keď jej zobral sny? Prečo len? Prečo zabil to malé dievčatko? Prečo zabil všetky tie ideály, prečo zničil nádej? To jej nikto nepovie, nikto nevysvetlí, nikto nevráti.
Jediný človek, ktorému verila, ktorého tak milovala,obdivovala. Človek, ktorý bol otcom, bratom a kamarátom. Človek, ktorý je teraz zradcom. Presne ON, schovaný za masku dokonalej nedokonalosti. Čia tvár je tá pravá? Tá čo ju milovala a chránila? alebo tá druhá, čo tak zradila...Alebo to urobil len z lásky? Prečo ale potom tá "láska" tak bolí, prečo tak zabíja, prečo sa jej toľko bojí?
Tá jednorázová záležitosť zmenila všetko. Zamietla roky pod jednu noc, jednu udalosť. Priniesla toľko bolesti, toľko zmätku. kiežby sa to dalo len premlčať, odpustiť a byť ako predtým. Kdeže, to nejde. Ručičká váh je v nerovnováhe, more sa búri. Áno alebo Nie? Ľúbi či nenávidí? Hovoriť alebo mlčať? Odpustiť? a komu, jemu alebo sebe?
Zrada, bezmocnosť, poníženie, hanba, nenávisť. Kde zmizla dôvera, kde zmizla ochrana a láska? Všetko zabili dve slová: "hneváš sa?"
Kdeže, práve som zomrela. Zomrela vo mne viera. Prídeš na pohreb mojej nádeje? Zabila ju zrada a teraz je odsúdená na večné peklo spomienok a strachu zo dňa, keď sa to stane znova.
Spálil si klíčiace kvety, spálil si rozostavané mosty....zostala len pustina a v jej strede stojí Ona. Sama, obklúčená zradou. Kde rastie nenávisť a miesi sa s láskou, pretože hoci jej tak ublížil, ona ho má stále rada.
Mlčí. Mlčí lebo nemá slová. Tá pustina je neopísateľná. Nekonečná, prerušovaná len tokmi červených riek.
A On? žije naďalej svoj život akoby sa nič nebolo stalo. Aký je trest za vraždu nádeje a zmrzačenie duše? Smie ho potrestať? Nie, nedokáže to, len preto, že ho stále ľúbi. Že to stále tak bolí, až jej to berie slová. Núti ju mlčať a neuniesla by, keby jej neuverili. Neuniesla by žiadne dotieravé otázky. Neuniesla by tú nálepku.
Došla na okraj svojích síl. Už stačí, viac už nie. Na viac nemá sily. Každý večer sa úpenlivo modlí, nech sa to už nikdy nezopakuje. Nech to nikdy nezájde ďalej. Za hviezdami hľadá toho, o kom sa vraví, že je ochrancom, že má moc vyliečiť.
Kde len bol? Kde len bol vtedy? Prečo tomu nezabránil? Prečo to musela zažiť? Čo na tom, že na konci čaká spravodlivosť? Či jej to vráti dôstojnosť? Či bude niekedy schoná pozrieť sa do zrkadla a prestať nenávidieť tvár čo sa na ňu díva? Či bude schopná milovať a veriť?
Bolí, bolí, bolí. Život tak bolí a niekedy sa len ťažko vstáva. Už sa nevládze ani hnevať, chce len zabudnúť, chce odísť, chce sa voľne nadýchnuť, chce veriť...
Zostalo len prázdno...